Nejednoznačná strata je niečo, s čím človek bojuje, ak príde o milovanú osobu a nedokáže prijať fakt, že blízka osoba zmizla a nie je jasné, čo s ňou je. Sprievodným pocitmi sú zármutok a neistota, ktoré pociťujeme, ak nevieme, čo sa s našim blízkym deje. Je tu však ešte ďalšia vec, ktorá je podstatná, no často prehliadaná. Smrť milovaného nie je nikdy ľahké spracovať a smútiaci proces je pre každého iný – ale čo ak smútime za niekým, no my nevieme či je náš blízky stále nažive a či sa niekedy vôbec vráti?

„Nejasná strata môže zmraziť proces smútku.“ hovorí Dr. Pauline Boss: „Rodina sa sa nedokáže cez túto situáciu dostať, nemôže sa pohnúť vpred, sú zmrazení na svojom mieste. Na rozdiel od smrti neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by umožňoval akýkoľvek záver. Nie je tu žiadny pohreb a nie je tu žiadny scenár či postupnosť udalostí, ktorý by som mal nasledovať.“ Preto je ťažké spracovať pocity a vysvetlenia nejednoznačnej straty.

Často tak dochádza ku depresiám, či rezignácii. Nejednoznačná strata je niečo, čo človek prežíva veľmi ťažko a zároveň často ani nevie pomenovať, čo sa vlastne v jeho živote deje. Jedným z aspektov, ktoré sprevádzajú práve túto stratu je „predĺžená porucha smútku“. Ide o silné pocity túžby po milovanej osobe striedajúce sa s pocitmi beznádeje a prázdnoty. Psychológovia o takejto poruche hovoria, ak pretrváva minimálne 6 mesiacov.

Čo však neodmysliteľne patrí k strate? Nádej. Ľudia často toto prežívanie podporujú nádejou, že ich milovaný je nažive a vráti sa. Odborníci však stále hľadajú odpoveď na to, ako a do akej miery, nájsť rovnováhu medzi či udržať nádej do poslednej chvíle.

Treba však dbať na to, aby sme udržiavali mieru, realistickej a neprišli sme k nerealistickej úrovni nádeje, ale zároveň ani k jej úplnému zničeniu. Nájsť rovnováhu je veľmi podstatné, pretože jednou z podstát predĺženej poruchy smútku je „falošná nádej“. Človek verí až nerealistickej verzii o nezvestnej osobe. Na záver je však dôležité podotknúť fakt, že nádej je dôležitým aspektom prežitia a vyrovnania sa so stratou.

Viktor Frankl, známy a úspešný psychoanalytik, ktorého vedecký svet pozná ako bojovníka s metlou „existenciálnej prázdnoty“, tvrdil, že nádej je to, čo človeka často drží od rezignácie a podnecuje k novému začiatku.

„Ale skutočnosť, že obeť nejednoznačnej straty musela zažiť lásku a pripútanie, pretože smútok je vysoká cena, ktorú platíme za lásku, a možno aj niečo, na čom môžeme založiť svoju nádej do budúcnosti, pretože vďaka tejto láske stál život za to. Samotný dôvod zúfalstva je základom nádeje do budúcnosti.“